LOVE

Láska? Čo to vlastne je? Každý z nás pozná to slovo, a každý z nás má svoju teóriu o tom, čo znamená. Ja sa teraz nejdem hrať na najmúdrejšiu na svete,ale každý má právo niečo o tom povedať. :)

Niekomu sa páčiš, tak sa zamiluje do tvojho výzoru,alebo do spôsobu ako chodíš? Rozmýšľaš? Ako sa správaš? Podľa toho čo robíš? Aké máš záujmy? Alebo len do toho, že potrebuje niekoho len na jednu vec? Ako môže vôbec niekto povedať, že je zamilovaný/buchnutý/zaľúbený? Neviem si predstaviť, že by som s niekym bola, len preto, že sa máme akože radi ...A o dva mesiace to skončí a príde niekto iný a potom ďalší a ďalší. Ako môžeš niekomu povedať "ľúbim ťa" a to isté potom o mesiac niekomu inému? Ako je to vôbec možné? Veď predsa, keď niekoho ľúbiš,ľúbiš ho celý svoj život. Od momentu kedy ste sa spoznali až do smrti. Nie? Ako mamu a otca. Aj keď ti možno ten človek ublíži nikdy ho nedokážeš prestať mať rád. A keď si myslíš opak, je to len o tom, že toho človeka, o ktorom to tvrdíš, si nikdy nemiloval, ale si si to len myslel. V podstate, som dieťa. Rovnako ako ľudia okolo mňa-spolužiaci, kamaráti, rovesníci... Všetci sme deti a snažíme sa hrať na dospelých a snažíme sa byť niečim čím nie sme. A načo je to vôbec dobré? Keď aj tak o 10 rokov si budeme priať aby sme sa vrátili späť do detských časov. Detské vzťahy, ktoré nič neznamenajú. Áno, aj ja priznávam, že som mala ten pocit, že niekoho milujem, a že nedokážem bez neho žiť a vždy keď sme spolu si prajem aby tento moment trval večne. Ale kto by niečo takéto nechcel?? Kto o tom nesníva? Nájsť lásku života. Každý z nás by si raz mal sadnúť a zamyslieť sa nad niečim takýmto.

Láska, láska, aké báječné slovo, už dosť opotrebované, ale aj tak sa ho nik nechce vzdať. Láska na celý život?? Myslím, že existuje. Sú páry,ktoré boli spolu už od detstva a dnes v 70.  roku ich života spomínajú na báječné spolu prežité dni. :) Nehovorím, že mladí ľudia, alebo deti, nevedia čo je láska. Oni si len myslia, že im patrí svet, a že sú králi a všetko im leží pri nohách, ale vždy príde deň, ten moment keď si my, hlúpe deti, uvedomíme, že to tak ani z ďaleka nie je ....Keď niekoho máme radi, nemali by sme sa zahrávať s tým čo cítime a čo cíti ten druhý. Nemali by sme si byť takí istí tým, že tu bude stále, pretože ak budeme nevďační a slepí, nebude. Ak niečo také urobíme, je malá šanca, že nám to ten druhý odpustí a dá nám druhú šancu. To záleží aj na tom ako veľmi nás má konkrétny
človek rád.

Každý z nás pozná tie telenovely, rozprávky, romantické filmy a seriály čo chodia v televízii a skoro každý je o tom istom. Ako sa zamilujú, jeden urobí chybu, druhý odpustí a nasleduje šťastný koniec. Funguje to tak naozaj? Žijeme v nekonečnej rozprávke? Alebo možno len snívame, a o 100 rokov sa zobudíme a budeme žiť život druhý krát, keď sme si ho už raz vyskúšali. Verím v šťastný koniec, ale verím aj v to, že keď sú ľudia sebeckí a myslia len na seba, a ani keď príde k poslednej možnosti, nezmenia sa, svoj šťastný koniec nechajú len tak prejsť okolo. Bez nakuknutia doň.

A posledná rada,ktorú vám venujem, milí kamaráti, je, že by ste o svojich citoch nemali klamať, a nemali by ste tvrdiť niečo keď si tým nie ste istí alebo to nie je pravda. A rovnako aj naoopak-keď niekoho máte radi, aj keď je to len detská láska v štrnástich, povedzte mu to. Budete mať ten blažený pocit spokojnosti, a aj keď vás druhá strana vysmeje, pamätajte, že je lepšie byť tým kto sa pozdravil, ako tým kto to sa nepozdravil späť. ;)

Ďakujem za prečítanie, som Mima a toto je môj mini názor na každým známu tému. :)

xoxo